15 rokov Po …

15

ČÍTAJTE rokov

Na vaše otázky odpovedajú … nášho

Kde sa Jana túla, keď je

Vyučovanie časopisu

Budeme súťažiť?

Prvý raz do nášho časopisu prispel

jeden z profesorov

ÚVODNÍK

V tomto článku sa spolu zamyslíme nad problémami našej školy. Povedala by som, že našu školu trápia rovnaké problémy ako aj iné školy a to bez ohľadu na to, akú dlhú majú históriu, pretože nie je dôležité, koľko rokov nejaká škola funguje, ale dôležité je, ako funguje a ako sa jej darí. Je samozrejmé, že každá škola, či už základná, stredná alebo vysoká, má svoje problémy, ale aby som neodbočovala od témy, tak sa vrátim k tomu, čo trápi našu školu. Našu školu, teda Strednú priemyselnú školu strojnícku v Košiciach navštevujem už tretí rok a za tú dobu som si všimla, že najväčším problémom našej školy je nedostatok finančných prostriedkov. Pýtate sa, z čoho tak usudzujem? Za ten čas som spozorovala, že vždy niečo platíme, a to je už jedno, či to je triedny fond alebo ZRPŠ, alebo nejaké podobné veci, ale aj napriek týmto poplatkom škola nikdy nemá peniaze na veci, ktoré sú pre ňu naozaj dôležité a nevyhnutné. Nemyslíte si, že z toho chcem teraz niekoho obviňovať alebo kvôli tomu niekoho odsudzovať, ale predsa len by sme sa mali zamyslieť nad tým, kde asi bude chyba. Napríklad si povedzme o tom, že každý školský rok platíme všetky tie rôzne poplatky, ktoré by mali slúžiť pre potreby nás študentov, ale keď potrebujeme obyčajný hárok kancelárskeho papiera, tak nám zrazu profesori povedia, že nám ho nemôžu dať, pretože škola nemá peniaze na to, aby kupovala toľko kancelárskych papierov. A potom nám povedia, že keď potrebujeme niečo vytlačiť, tak si máme doniesť papier a oni nám to veľmi radi vytlačia. Teraz mi odpovedzte na moju otázku: Nie je to absurdné? Podľa mňa až príliš, pretože pri toľkých poplatkoch, ktoré ročne platíme, by škola mala mať peniaze aspoň na tých pár balení kancelárskeho papiera. Veď to predsa nie je až taká veľká položka, aby ju škola nemohla uhradiť. Nie sú to predsa miliónové poplatky. Nechceme predsa tak veľa, aby nám to nemohli dať. Určite mi dáte za pravdu, lebo sa to už stalo nejednému z nás. Som si istá, že mnohí z nás poznajú problémy so školskými poplatkami, ktoré tak poctivo každoročne platíme. A tento rok našej, ale aj všetkým ostatným stredným školám pribudol nový problém. A to, že ministerstvo školstva pre tochtoročných maturantov schválilo maturitu po novom. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale s týmto schválením majú starosti nielen študenti štvrtých ročníkov, ale taktiež aj profesori, ktorí to majú aj bez toho dosť ťažké. Veď nie je ľahké celé dni vyučovať a na konci dňa sa ešte zamýšľať nad tým ako to tento rok dopadne s tou novou maturitou. A to už nehovorím o tom, aký je to stres pre nás maturantov. Sme nielen v strese ale aj pod veľkým tlakom, pretože nik s profesorov nevie aké budú tento rok témy a otázky a preto sa nás na každej hodine snažia naučiť čo najviac. Už to nie je ako po minulé roky, keď sa o tejto maturite iba hovorilo. Teraz je už schválená a nikto s tým nič neurobí. Preto profesorom ostáva len jediné: Po celý školský rok nás pripravovať na túto „novinku“ čo najlepšie. Je to dosť veľký tlak a stres aj pre nich, pretože nevedia čo nás majú učiť skôr, na čo sa zamerať, čo bude dôležité a čo nie. A preto všetkým naším profesorom patrí moje uznanie za ich nekonečnú trpezlivosť a snahu naučiť nás čo najviac, aby nás počas maturity nezaskočila žiadna nečakaná otázka. A nám maturantom, žiaľ neostáva nič iné ako dúfať, že túto novú maturitu zvládneme bez väčších problémov.

Kristýna CIFRÁKOVÁ 4.E

Kolobeh školského života

Skončili prázdniny,

začala škola.

Do ruky knihy!

Učenie volá.

Školské povinnosti a

všetko, čo sa ich týka –

rozum opäť do hrsti!

Každý si len vzdychá.

September je za nami,

blíži sa jeseň,

vietor nám pofukuje

nádhernú pieseň :

Listy na zem padajú,

na odpratanie čakajú.

Slniečko už nesvieti,

žiadny vtáčik neletí.

Začal sa zimný čas,

čo veľmi teší nás.

Jana TIMKOVÁ

2.C

NA VAŠE OTÁZKY ODPOVEDAJÚ

Mgr. Alžbeta SELEPOVÁ (sestra NATANAELA)

1. Kde ste študovali?

Pred rehoľou som mala ukončenú Strednú hotelovú školu v Kežmarku a v r. 1999 som skončila teológiu RKCMBF UK v Bratislave.

2. Vaše znamenie?

Váhy.

3. Kedy ste sa narodili?

10. októbra 1965.

4. Prečo ste sa rozhodli venovať náboženstvu.

Keď ma predstavení preložili do Bratislavy a pracovala som v detskom domove, bola možnosť diaľkovo študovať teológiu, a tak som to využila. Vtedy som chcela viac vedieť z teológie, aby som mohla ľuďom, ktorí mali na nás (rehoľníkov, resp. sestry) množstvo otázok, odpovedať a pomôcť im. Nechcela som, ani to nebola moja túžba – učiť.

5. Čo by ste zmenili na Vašej práci?

Rada by som obohatila svoju prácu o skúsenosti, nechcem odovzdávať len vedomosti. K vyučovaniu sú potrebné pomôcky, ktoré, bohužiaľ, chýbajú. Preto využívam to, čo môžem a uznám za vhodné, ale nie vždy to stačí alebo uspokojí študentov i mňa.

6. Ktorú triedu máte rada?

Nemám obľúbenú jednu triedu, ale mám rada takých žiakov, ktorí majú záujem aj o náboženstvo – o dianie v Cirkvi doma i vo svete, o poznávanie nielen viditeľných vecí, ale aj o to, čo je mimo nás (nad nami...) a poteší ma, ak spolupracujú na vyučovaní, čo obohacuje aj mňa.

7. Čo nemáte rada na žiakoch?

Postoj, ktorým dáva žiak najavo, že veci, ktoré na NBK počuje, sú nereálne, v živote ich nepotrebuje, a preto sa tak aj správa.

8. Baví Vás vyučovať žiakov?

Baví, ak chce aj žiak spolupracovať, t. j. komunikuje na tému, ktorá sa rozoberá.

9. Keby ste mali možnosť ísť učiť na inú školu, išli by ste?

Kedže učím len NBK, tak ho učím aj na iných školách (stavebná priemyslovka, umelecká priemyslovka), a tak mám možnosť „vyskúšať“ aj inde vašich rovesníkov.

10.Váš obľúbený nápoj?

Mám veľmi rada bylinkový čaj od mojej mamy – je to zvláštne ale hoci mám všetky

Bylinky, ktoré má aj ona, ja ich neviem namiešať tak dobre, aby mi ten čaj chutil ako od nej.

11. Vaše obľúbené jedlo?

Nie som v jedle prieberčivá a zjem hocičo, ale predsa mám rada maminu „kuchyňu“

(ešte z čias, keď som bola v zahraničí – pikantné špagety s cesnakom a feferónkami,

tzv. spafheti aglio con olio).

12. Ako by ste sa charakterizovali jednou vetou?

Považujem sa za človeka, ktorý má rád čestnosť a presnosť a to očakávam alebo vy-

žadujem (nepresnosť viem ospravedlniť).

13. Ako sa cítite ako rehoľná sestra?

Už som si zvykla na to, že som viac „viditeľná“ ako iní ľudia, a preto si uvedomu-

jem, že svet – ľudia očakávajú od nás viac (čo nie je jednoduché), preto chcem žiť

a svedčiť o tom, pre čo som sa rozhodla, pravdivo a zodpovedne. Inými slovami po-

vedané: „Sme svetlo na svietniku alebo mesto postavené na návrší“, ktoré je vidi-

teľné zďaleka a záleží mi na tom, aby bolo (svetlo i mesto) jasné a čisté.

14. Do akej rehole alebo kláštora patríte?

Je to Kongregácia školských sestier sv. Františka z Assisi.

15. Je ťažké byť rehoľnou sestrou?

To som už čiastočne naznačila v odpovedi na otázku č. 13. Ľudia od nás očakávajú

viac a my sme predsa tiež len ľudia a chybami, preto aj nám sa podarí zlyhať, niečo

pokaziť, nevšimnúť si ... To ľudské je často silnejšie než to, o čo sa snažíme, tak

nech nás ľudia prijímajú reálne, aj s ľudskými prejavmi.

16. Nikdy ste neuvažovali odísť z rehole?

Keď som sa rozhodla ísť do rehole, bolo to v období, keď som cítila, že chcem viac

a verejne robiť, resp. byť užitočná pre Cirkev (bolo to v r. 1990). Vtedy som si my-

slela, že je to možné len v nejakej reholi (zasvätenom spôsobe života). Potom som

pochopila, že pracovať pre Cirkev možno aj mnohými inými spôsobmi, mimo neja-

kých inštitúcií. Takže mala som úmysel odísť. Keď som si ale spomenula na všetky

okolnosti, ktoré ma priviedli do rehole, zistila som, že to nebolo čisto moje rozho-

dnutie, ale bola v tom aj Božia „réžia“, preto som zostala a môžem povedať, že

som spokojná.

17. Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?

Chcela som byť mamou. Znie to možno smiešne, ale až neskôr som si uvedomila, že

na to nie je škola. Byť dobrou mamou neznamená mať diplom známej Univerzity,

ale mať srdce na správnom mieste.

18. Aký je Váš tajný sen?

Už vlastne nie je tajný, lebo sa uskutočnil. Túžila som byť na miestach, kde žil

Ježiš, kde začalo kresťanstvo a to sa mi splnilo tento rok, keď som mohla byť

v Zemi, kde to všetko začalo. Ďakujem za to Bohu a tým, ktorí mi tento „sen“

umožnili uskutočniť. Ale predsa : Snívať nie je zakázané! Ešte by som sa chcela

dostať na miesta, kde šíril kresťanstvo sv. apoštol Pavol – Po stopách sv. Pavla.

19. Aký je Váš deň v kláštore, keď neučíte a, z Vášho pohľadu, je

v kláštore veľmi prísne?

„Prísne“ podľa mňa neznamená „zlé“. Aj keď sú pravidlá v reholi „prísnejšie“, resp.

prísnejšie než v bežnej rodine, keby som žila s vedomím, že ma obmedzujú, cítila

by som sa ako vo väzení. Ale keďže som sa slobodne rozhodla žiť týmto konkré-

tnym spôsobom života, beriem to, že mi to pomáha byť oslobodenou od vecí, od

rozhodovania, od vlastníctva – samozrejme, nie od zodpovednosti k tomu, čo má-

me spoločné. Aj doma u rodičov (alebo v internáte) sa človek môže cítiť obmedzo-

vaný, kým to nepríjme, že je to pre neho istým spôsobom dobré. Pretože žijeme v

spoločenstve s viacerými sestrami (6), máme isté povinnosti spoločné. Ráno mávame

spoločnú modlitbu a rozjímanie, nasledujú raňajky a každá sestra má konkrétnu

službu v komunite. Keďže si varíme sami, je to ako vo väčšej rodine, aj služby sú

rozdelené tak, aby boli domáce práce urobené. Takže všetky sestry vedia, čo majú

robiť. Podľa programu na ten – ktorý deň si každá zariadi prácu tak, aby stihli

sv. omšu a spoločnú modlitbu večer, po ktorej máme spoločnú večeru. Náš program

je tak zladený, aby sme zvládli aj pracovné aj duchovné povinnosti.

20. Čo očakávate od života?

Túto otázku som dávala žiakom na začiatku školského roka, keď som chcela vedieť

prečo sa prihlásili na danú školu. A myslela som si, že ja ju už mám zodpovedanú,

ale nie je to tak. Očakávam menej sebectva a viac lásky k druhým, menej arogancie

a viac tolerantnosti, nie taký rýchly život, ale spomaliť a vychutnať chvíle, keď je

človek šťastný, resp. je rád s tými, ktorých má rád. Ale to závisí od nás samých, či

si uvedomíme to, že žiaden deň sa neopakuje, a preto neočakávajme, ale už to ko-

nečne žime!

Za rozhovor ďakuje

Lenka Uličná

Mgr. Ľubomíra Bednárová

1. Ako dlho učíte na tejto škole?

Od 1. 9. 2004.

2. Prečo ste si vybrali práve ju- SPŠ strojnícku?

Bola som na vás zvedavá.

3. Kedže ste slovenčinárka, najradšej ste na škole mali slovenčinu?

Áno, v spojení s nemčinou a estetikou.

4. Čo Vás na nej fascinovalo?

Nebolo treba sa veľa učiť, stačilo literatúru cítiť.

5. Vždy ste chceli byť profesorkou?

Nóó, asi nie.

6. Viete iný jazyk, okrem slovenčiny?

Áno, nemecky sa dohovorím a anglicky od hladu neumriem.

7. Keď ste boli dieťa, čím ste chceli byť? (Okrem slovenčinárky?)

Herečkou, ale len krátko, pretože som si myslela, že filmová smrť bude mojou skutočnou smrťou.

8. A prečo práve tým?

Mohla som byť stále niekým iným.

9. Aká ste boli školáčka?

Normál.

10. Mali ste aj iný obľúbený predmet?

Nemčina a estetika.

11. A ktorý predmet ste neznášali?

Matematika, fyzika.

12. Na akú strednú školu ste chodili?

Gymnázium.

13. Ktorú vysokú školu ste absolvovali?

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity.

14. Aký šport máte rada?

Turistika, atletika len na televíznej obrazovke.

15. Akú hudbu počúvate?

Hegerová, Kryl, Nohavica, skupina Lucie.

16. Športujete aktívne či pasívne?

Pasívne skôr.

17. Čo robíte vo voľnom čase?

Voľný čas si „spríjemňujem“ písomkami.

18. Ste vydatá, zasnúbená alebo slobodná?

Slobodná.

19. Aký máte názor na nás – študentov?

Môj názor sa ešte len formuje.

20. Máte nejakého domáceho maznáčika?

Nemám domáce zvieratko.

21. A otázka na záver: Buďte taká dobrá, dajte si otázku a prosíme

- odpovedzte na ňu.

Bednárová, kedy si už konečne urobíš poriadok na písacom stole?

Odpoveď: Čoskoro.

Za rozhovor ďakuje

Kristýna CIFRÁKOVÁ

Ing. Martin PAĽA

1. Ako dlho učíte na tejto škole?

Na tejto škole učím od septembra tohto roka, ale pôsobil som tu v rokoch 1997 – 1998, alebo ak chcete v minulom storočí. Učil som CAD systémy a programovanie CNC strojov (ale tento predmet sa externe, popri učení na VŠ už neučí).

2. Prečo ste si vybrali práve SPŠ strojnícku?

Páchateľ sa vracia na miesto činu.

3. Baví Vás učiteľské povolanie?

Áno, baví.

4. Vždy ste chceli byť profesorom?

Prezradím perličku: Ešte keď som bol vo Vašom veku, tak mi to vyveštili spolužiaci a ja som ich nesklamal.

5. Keby ste si mohli vybrať, učili by ste skôr na základnej či stre-

dnej škole?

Na strednej alebo vysokej. Na vysokej som niekedy učil.

6. Keď ste boli dieťa, čím ste chceli byť?

Šoférom autobusu.

7. A prečo práve tým?

Fascinovali ma autobusy.

8. Viete aj iný jazyk, okrem slovenského?

Anglicky. Nemecky sa začínam učiť a som na 10. lekcii. A aby som nezabudol, tak dohovorím sa aj po rusky.

9. Aký ste boli žiak (študent)?

Prospechový priemer medzi 1 – 2.

10. Ktorý predmet ste na škole mali najradšej?

Na ZŠ matematiku. Učila ma p. učiteľka Čondová, najprísnejšia učiteľka na škole

a to bola láska na druhý pohľad k predmetu ale aj k učiteľovi.

11. A ktorý ste neznášali?

Jazyky.

12. Na akú strednú školu ste chodili?

SPŠ strojnícka v Prešove.

13. Ktorú vysokú školu ste absolvovali?

TU – SjF Košice, katedra inovácíí.

14. Čo robíte vo voľnom čase?

Šport, plávanie, posilňovanie, tenis, turistika ... a rád kreslím.

15. Aké sú vaše hobby?

Úprava bytu.

16. Ste ženatý alebo slobodný?

Slobodný.

17. Chodíte na diskotéky?

S vekom krivka návštevnosti klesá, ale ešte nie som na nule.

18. Aký názor máte na študentov?

V podstate ste tiež ľudia ako učitelia. Len mi prekáža, že nesmierne holdujete faj-

čeniu. Nerád by som kvôli tejto neresti prežil niektorých mojich študentov.

19. Naša škola má často skúsenosť, že mladí profesori z nej od-

chádzajú, že Vy nemáte „zajačie úmysly“?

Nie, nemám.

20. Ako budete postupovať, ak prichytíte nejakého študenta pri

fajčení v areáli školy?

Nekompromisne.

Za rozhovor ďakuje

Miroslava Gombárová

4.E

Mgr. Ivan Varecha

1. Odkedy ste na našej škole a prečo ste si vybrali práve ju?

Od 1.9.2004, na podnet pána profesora Safka a ochoty

pani riaditeľky, ktorá mi dala šancu a prijala ma.

2. Kde ste študovali?

Na fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave.

3. Ak by ste neboli učiteľom telesnej výchovy, čím by ste chceli byť?

„ Milionárom“

4. Ako dlho sa venujete učiteľskej profesii?

4 roky.

5. Baví Vás Vaša práca?

Áno.

6. Mali ste rád školu, keď ste boli ešte študentom? Aký ste mali

prospech? Bola telesná výchova Vaším najobľúbenejším

predmetom?

Mal som školu rád ako väčšina žiakov, tešil som sa len

na niektoré predmety. Samozrejme, že sa mi do školy veľmi

chodiť nechcelo, ale čo som mal robiť, keď som musel!

Prospech som mal vcelku dobrý, stále som sa zlepšoval.

TV bola mojím najobľúbenejším predmetom nie preto,

že som navštevoval športové gymnázium, ale celkovo

mám rád pohyb, čo nemožno povedať o niektorých našich

žiakoch.

7. Čo máte rád na žiakoch a čo Vám na nich prekáža?

Rád mám na nich ochotu, úprimnosť, iniciatívu, slušnosť,

a nerád klamstvo, vyhováranie, ohováranie, neúprimnosť,

frajerinu, neochotu.

8. Ste odborníkom v telesnej výchove, stravujete sa zdravo?

Odborníkom možno áno, no stravovať by som sa mohol

aj zdravšie ako v súčasnosti.

9. Bývate v Košiciach alebo dochádzate?

Áno, bývam v Košiciach.

10.Aké ste znamenie?

Ryby.

11. Vyhrali ste niekedy súťaž?

Áno, ešte za mojich študentských čias na gymnáziu

som vyhral majstrovstvá Slovenska na 400 m v hale 2x,

na majstrovstvách ČSFR v Banskej Bystrici som bol v štafete

na 4x400 m zlatý a tretí na 400 m.

12.Akú hudbu počúvate?

Vypočujem si všetko, no najradšej mám tvrdší žáner.

13.Aké filmy sa Vám páčia?

Thrilery, horory, sci-fi, psychologické.

14.Máte rád zvieratá?

Áno.

15.Ak by ste mali odísť nastálo do nejakej inej krajiny,

kam by to bolo a prečo?

Do USA za bratom.

16.Ktoré tri veci by ste si vzali na opustený ostrov?

Kresadlo, sekeru a bicie.

17.Aké sú Vaše najobľúbenejšie veci a čo je Vám na svete

najcennejšie?

Najobľúbenejšie veci sú športovanie, hra na bicie, pozeranie

televízie, a najcennejším je pre mňa rodina, priateľka, zdravie,

priateľstvo.

18.Máte dosť nezvyčajné priezvisko, nemáte s tým problémy

(najmä medzi študentmi) ?

V mladosti som s tým problémy mal, no v súčasnosti už nie,

možno má s tým problémy niekto iný.

19.Čo čakáte od života?

Príjemné a pokojné prostredie v práci, dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie rodiny a zdravie pre moju rodinu a pre mňa.

20.A na záver, aby tých zvedavých otázok bolo dvadsať:

Prosím , položte si Vy otázku a odpovedzte na ňu (alebo položte otázku nášmu školskému časopisu)?

Otázka pre časopis: Prečo sú niektorí študenti leniví a nemajú radi telesnú výchovu?

Za rozhovor ďakuje

Viera Čigášová

2.C

Reakcia časopisu Labyrint:

Milí spolužiaci,

Pán profesor Varecha nám hodil loptu, hrajme teda (ale nie na bicie) = odpovedzte mu na otázku písomne cez redakciu časopisu Labyrint (mená členov redakčnej rady sú v tiráži tohto čísla).

Škola

Čas beží, ba letí. Šesť rokov slobody, šťastia, voľnosti ubehlo. Prišiel čas nastúpiť do školy. Najbližšia bola na Kováčskej ulici č. 26. Mala už svoje roky, určite vyše sto, ale mne sa zdala celkom súca.

Rodičia mali doma veľa práce, nuž do prvej triedy ma priviedol starší brat. Netrpezlivo sme čakali, ktorý učiteľ príde k nám. Na veľké prekvapenie prišla učiteľka. Mladá a pekná. Potešili sme sa jej. No naša radosť postupne opadla. Nerozumeli sme jej, ani ona nám. Prišla z Čiech a my sme boli jej prvá trieda. Ona "něco říkala, mluvila ba i povídala" a my sme hvareli, bešedovali a hutoreli. Prvý štvrťrok bol ťažký, no neviem pre koho viac, či pre našu pani učiteľku či pre nás. Dostali sme prvé vysvedčenie, okrem mravov som mal cez všetky rubriky napísané "dostatočný" a nielen ja. Boli tam aj lepší žiaci, aspoň dvaja určite. Prvý z nich bol Emil Mikl, hovoril pekne česky, písal krasopisne čo bolo aj podľa nás správne. Druhým bol Arno Puškáš. Jeho matka učila na našej škole a naučila ho, čo sa patrí. Trochu sme ho aj ľutovali, veď veru to nie je nijaká slasť, keď rodičia vedia o každom jeho kroku.

Miklovci mali obchod s čokoládou a cukríkmi na Kováčskej ulici - pri zadnom východe z kina Capitol. A to bol kameň úrazu. Emil aspoň raz v mesiaci priniesol pani učiteľke bonboniéru so slovami: " Pani učiteľka, prišla nová zásilka a maminka vám posíla."

Iste, on za to nemohol, keď maminka posíla, ba ani pani učiteľke sme nezávideli, ale že nám ani len zemiakový cukor nepriniesol a ich obchod bol plný všetkých dobrôt, to sme niesli dosť ťažko. No ale nebolo medzi nami nepriateľstvo - skôr sme sa navzájom ignorovali.

Najlepšia radosť je škodoradosť. Naša pani učiteľka pravidelne raz v mesiaci deň či dva neprišla do školy. Vtedy ju prišiel zastupovať starší pán učiteľ, mal fúzy a červený nos, v rukách korbáč, áno ozajstný korbáč z remeňa. Také dačo môžete dnes vidieť len v cirkuse. Pravdaže, nemal ho na parádu. Keď sme trochu zašramotili, vzal ho a hlava nehlava dostal každý, vinný či nevinný. Považovali sme ho preto za spravodlivého a chránili si iba hlavu rukami a knihu či zošit zas hlavou. Raz však náš Mikl asi dostal lepšiu dávku a iste na také dačo nebol zvyknutý a rozplakal sa. My ostatní sme sa cítili ako hrdinovia a čakali sme, kedy urobí ešte jednu "rundu", veď my to vydržíme a on už teraz plače.

Tri roky prešli ako voda a dostali sme sa do tretej triedy. Všimli sme si už nielen "pravidelnú" bonboniéru, ale aj zvláštny spôsob skúšania. Keď išiel odpovedať Mikl, pani učiteľka mu nadiktovala príklad, on ho pekne krasopisne napísal, na čo ona povedala: "Krásne si to napísal, to je jednička" a počítať ho išiel ďalší. Lenže stalo sa dačo zvláštne, naša pani učiteľka už asi mesiac nevynechala ani hodinu a bola čoraz nervóznejšia. A tak prišlo jedno nedorozumenie, ktoré mohlo mať ďalekosiahle následky. Raz v zime pekne snežilo a my so spolužiakom Štefušom sme išli do školy. Asi v polovici cesty zastal a zakričal: "Úloha!" "Čo, aká úloha?" "Ale, keď prišiel ten cudzí učiteľ a pýtal dvoch žiakov na pomoc, ty si sa prihlásil a potom nám učiteľka dala úlohu z počtov, strana 72, príklady 3, 7, 9 a 12." Nuž, čo sa dalo robiť, vtedy nemať domácu úlohu bolo strašné. Keďže fúkal vietor a snežilo, vošli sme za najbližší plot z dosák, opreli sa chrbtami o seba a úlohu napísali. Spokojne sme išli do triedy, bolo ešte pred zvonením. Prekvapenie prišlo pri kontrole domácej úlohy. Vločky snehu sa medzitým v zošite roztopili a urobili machule - malé síce, ale veľa a úplne rovnaké v jeho i mojom zošite. Aj výsledok domácej úlohy bol rovnaký a k tomu ešte správny. Pani učiteľka znervóznela, sčervenala a s knihou sa obrátila na kamaráta Štefuša: "Odpisoval si, priznaj sa!" "Neodpisoval som," odpovedal. Pif! dostal poriadnu facku. " Neodpisoval som," tvrdil ďalej. Teraz som bol na rade ja. "Priznaj sa, odpisoval si," povedala. "Neodpisoval som," bola moja odpoveď. Pif! paf! dostal som dve facky, ale nepriznal som sa, veď naozaj som neodpisoval. Keď sa vyšetrovanie aj s fackami ešte zopakovalo a nikto z nás sa nepriznal, povedala učiteľka: "Veď ja vám ukážem."

Cestou domov sme celú záležitosť predebatovali a zistili, že sme ani nemohli odpisovať, veď sme boli opretí chrbtami o seba a ani nebolo prečo, veď príklady boli ľahké. Náš záver bol nasledovný: Šalená učiteľka, prečo nás nútila priznať sa k niečomu, čo sme neurobili. To nemôžeme nechať len tak - nebudeme s ňou rozprávať. Ruku na to, podali sme si ruky a sľúbili, že s ňou viacej rozprávať nebudeme.

Svoj sľub sme splnili napriek mnohým ťažkostiam. A výsledok bola päťka z počtov na vysvedčení. Tým vznikli ťažkosti aj doma. Otec vyhlásil raz navždy a pre všetkých: "Kto prepadne, pôjde zo školy." Tým bolo u nás všetko vyriešené. "Budeš kravy pásť," povedala mama. Mne sa to nezdalo také zlé. Na druhý deň ma kamarát už čakal a vypytoval sa , aká reakcia bola na päťku vo vysvedčení. Keď som mu povedal môj prípad, závidel mi. "Tebe dobre, mňa mama zbila, ale to nebolelo," povedal, " potom plakala a to mňa už bolelo." Ja som mu zas "závidel", že nemá otca - totiž samozrejme, že mal, ale buď umrel, bol nezvestný, alebo nežil s nimi.

V škole, keď pani učiteľka vyvolala niektorého z nás, odišiel k tabuli, zahryzol si do jazyka a ani nemukol. Ten druhý v lavici so zaťatými päsťami ho povzbudzoval. Prišiel tretí štvrťrok a na vysvedčení opäť päťky. Už to vyzeralo tak, že prepadneme, aj sme sa s tým zmierili.

Ale stalo sa čosi zvláštne. Prišiel nový učiteľ. Oznámil nám: " Vaša pani učiteľka má zajtra veľký sviatok." Na naše nechápavé pohľady ešte dodal: " Bude sa vydávať." Do školy k nám už neprišla, vybrala si dovolenku a potom odišla na materskú. Tam asi bola príčina jej nervozity.

No a potom začal nový život. Pán učiteľ chcel vedieť, ako sa nám darí v počtoch. Pozrel do záznamov a vyvolal najlepšieho - Mikla. Nadiktoval mu príklad - on ho krasopisne napísal na tabuľu a chcel si ísť sadnúť. "Počkaj, počkaj, " povedal pán učiteľ " veď si to nevypočítal, vráť sa." Mikl bol taký prekvapený, že dostal trému a nie a nie príklad vypočítať. "Kto by ho vedel vypočítať, " pýtal sa učiteľ, nuž prihlásil sa Štefuš aj ja. Mňa si pán učiteľ vybral, príklad som vypočítal a on s prekvapením pozeral na zástup pätoriek v mojom riadku. "Dobre, " povedal a ešte " ďakujem." Cestou domov mali sme o čom hovoriť. "Vidíš, to je učiteľ, tomu sa budeme učiť," povedali sme si. Ako povedali, tak aj učinili. Cesta do a zo školy nám trvala asi hodinu a tú sme využili na opakovanie. Nechtiac sme spôsobili pánovi učiteľovi starosti. Keď sa niekto pomýlil, alebo nevedel, my dvaja sme sa vždy hlásili. Učiteľ, pozerajúc do klasifikačného hárku na naše pätorky, neveriacky krútil hlavou. Koncoročné vysvedčenie už bolo dobré.

Nešiel som teda kravy pásť, ale študoval som ďalej. Len raz po rokoch naša dcéra objavila toto vysvedčenie. "Otec, ty si už v tretej triede základnej školy mal pätorky?" opýtala sa neveriaco. Nuž, čo som mohol povedať? " Veru áno, ale pozri koľko ďalších vysvedčení ešte mám a tam veru nenájdeš už ani trojku." A tak sa mi podarilo aspoň čiastočne vylepšiť posudok dcéry o mne.

Ing. Emil Adzima

absolvent školy z roku 1945

Správa zo stužkovej 4.D triedy

Chorvátsko – Baška Voda

(September 2004)

Plán organizačného výboru v zložení dvoch Zuziek a Renky bol veľkolepý.

Odovzdávanie stužiek na lodi, sviečková slávnosť na pláži, slávnostná večera, vystúpenie hudobníkov a tanečníkov, súťaže, súd a džbánový tanec pod olivami na terase penziónu. Začiatok 19.OO hod.

Ešte nebola ani 19. hodina a už sa musel riešiť prvý problém s oblečením triednych pankáčov Števa, Braňa a Joža. Ich predstava stužkovej bola v štýle punk. Na Braňových rifliach bolo viac dier ako látky. A pridal sa k nim aj Aďo. Začali nás presviedčať, že ich oblečenie je to pravé - makové. Pod tlakom mužskej časti triedy, že oni sa tiež musia obetovať a slušniacky sa obliecť, povolili. Jeden problém bol vyriešený. Zato dievčatá boli oblečené tip – top. Boli príťažlivé ako modelky. Chýbala už len agentúra Elite.

Druhý problém nastal krátko po 19. hod, keď sa malo ísť do prístavu na

loď. Po prvých nesmelých kvapkách sa spustil skutočný lejak. Akciu bolo treba preorganizovať. Všetko sa teda udeje na terase. Po dlhej diskusii sme sa nakoniec rozhodli stužkovanie prehodiť s večerou. Teraz išlo o to, či bude večera na terase alebo v kuchyni. Delegátka nás presviedčala, že strecha nad terasou je nepremokavá, len na jednom mieste trocha kvapká. Lejak sa zmenil na prietrž mračien a tá delegátku vyviedla z omylu o nepremokavosti strechy.

Pod strechou to tieklo všade. Večera s prípitkom sa teda presťahovala do jedálne. V jedálni sa už slávnosť rozbehla podľa programu a stužkovanie po ustatí dažďa sa nakoniec predsa len konalo na lodi. A na móle prebehla aj sviečková akcia s básničkami.

Stužková mala mať pokračovanie v penzióne. Návrat na penzión nás však zaskočil. Všade tma. Bolo už 23. hod. a čas tzv. „nočného kľudu“. Ale mi sme pokoj nechceli. My sme sa chceli zabávať. Čo teraz? Vyskočil som na izbu po džbán a víno. Len nastal problém ako „odštoplovať“ fľašu s vínom, keď jediná vývrtka v okolí sa zlomila. Zrazu sa cez balkónové dvere prevalil do izby s obrovským rachotom gitarový spev Braňa a Joža s takým slovníkom, že sa mi hneď postavili vlasy, zježili chlpy a zježili by sa aj fúzy, keby som ich mal. Domáci Chorváti a dovolenkári prejavili záujem o ich spev tým, že vypli pouličné osvetlenie. Tryskom som zletel dolu a zastavil tento koncert. Po kratšej diskusii sme sa dohodli na spoločensky prijateľnejšej zábave. Išlo o tanec s džbánom. Hudba mala byť produkovaná z Karolovho diskmena a reproduktorov na neďalekom balkóne. Bola už polnoc, keď sa z balkóna ozývala skupina Elán. Prípravy na tanec s džbánom vrcholili, keď sa z balkóna náprotivného penziónu ozvala akási tetka – Betka a napriek tomu, že sme boli v Chorvátsku, rýdzo po slovensky nám vynadala, že rušíme nočný pokoj a ona je na dovolenke a chce sa vyspať a že pošle na nás políciu. Ktosi sa ozval, že nás to nezaujíma, že chce niekto spať, my tu máme stužkovú a huriavk bude pokračovať. A poradíme si aj s policajnou hliadkou, len nech ich pošle. Nakoniec sme sa zhodli, že múdrejší ustúpi a presťahovali sme sa plašiť rybky na prístavné mólo k soche svätého Mikuláša. Svätému Mikulášovi to bolo jedno, rybky zostali len v nemom úžase, kde sa tu o polnoci našla taká divoká partia a zábava sa mohla spustiť. Za vynikajúcej hudobnej produkcie elánoviek Števa, Braňa a Joža sa spievalo, tančilo a dokonca aj štekalo. Pridal sa k nám totiž chlpatý strážca neďalekej lode. A prišlo na rad aj víno v džbáne i samotný džbán. Zvyšky džbánu nakoniec skončili vo vreckách zabávajúcich sa a sčasti na morskom dne. Tam budú odpočívať spoločne s mincami, ktoré tu zanechali na pamiatku spokojní turisti. Kulisu nám tvorili hojdajúce sa lode, žblnkajúce vlnky a svit mesiaca.

Po jednej hodine sa zábava presťahovala na pláž. Tu sa našli traja odvážlivci – Jožo, Maroš a Miša, ktorí sa rozhodli vyskúšať morské vlny v noci. Chcel ich nasledovať aj Braňo, no našťastie podarilo sa im ho zastaviť z obavy, aby ho more náhodou nevyplavilo na jednom z blízkych ostrovov, na ostrove Brač, inak známom pôsobisku Martina Kukučína. Aktéri kúpacieho programu v decentnom spodnom oblečení, Miša bola sexi, snáď i Jožo s Marošom, usúdili, že voda bola perfektná, no na pláži sa akosi ochladilo. Na penzión sme sa vrátili o druhej v noci. Mňa čoskoro úplne premohol spánok, rušil ma len prudký dážď, ktorý sa krátko po našom príchode spustil.

Stužková bola jednoducho nazabudnuteľná, stužková bola skvelá!

Triedny profesor RNDr. Miroslav Vereš

Boli sme na exkurziách

Martin

Už po vydaní posledného čísla Labyrintu minulého školského roku boli študenti druhého ročníka na literárnej exkurzii v Martine. Keďže som bola vtedy druháčkou, zúčastnila som sa tohto podujatia aj ja. Navštívili sme rôzne kultúrne pamiatky, múzeá a domy našich spisovateľov. Chodenie po Matici slovenskej bolo zaujímavé, lebo sme sa dozvedeli nové poznatky o našich autoroch. Bolo to vcelku dobré, ale niektorých to veľmi nudilo. Potom nasledovala prechádzka po rodnej dedine Martina Kukučina- Jasenovej, prehliadka jeho rodného skromného domčeka, ktorý sme si pozreli aj z vnútra. Ďalej nás kroky zaviedli do múzea Pavla Országha Hviezdoslava, kde boli krásne pamiatky o významnom básnikovi. Naše posledné kroky nás viedli do Tajova-do rodnej dediny Jozefa Gregora Tajovského. Ak budete chcieť a mať možnosť zúčastniť sa tejto exkurzie, tak choďte. Je tam,, super“

Debrecen

Začiatok školského roka, konkrétne druhý týždeň októbra bol pre štvrtákov a niektorých tretiakov príjemný(ale ani nie z hľadiska počasia). Naše kroky viedli do Maďarska, do veľmi pekného mesta Debrecen. Zúčastnili sme sa výmenného pobytu, kde išlo viac študentov a naši dvaja ,,super“ profesori. Pani Ing. Ledidová a pán Ing. Péchy, ktorí boli aj prísni ale aj zábavní. V prvý deň nášho pobytu sme si prezreli centrum mesta a navštívili sme evanjelický kostol. Nasledovala večera a s ňou prišla ja prvá noc, ktorá bola dosť rušná. Na druhý deň sme odchádzali na Pusztu, kde sme sa vozili na kočoch. A potom to bola prechádzka po ranči na Hortobágy. Na tretí deň sme navštívili kúpeľné mestečko, ktoré sa nazýva Hajduzsoboslo. Potom sme sa presunuli do veľkej továrne na výrobu lekárskych nástrojov. Bolo to zaujímavé a veľmi poučné, lebo sme videli, ako ľudia pracujú v takejto továrni. Neskôr nasledoval obed a najlepší bo programu. Bolo to nádherné a veľké kúpalisko Aquaticum. Taká nádhera, samé tobogány, vlny, vírivky a všetko krásne, čo sme si užili tri hodiny. Neskôr sme sa presunuli do druhej budovy k teplým vodám a k obľúbenej saune. Prišiel čas odchodu, ale nikomu sa nechcelo. Posledný deň výletu vyzeral tak, že sme si upratali izby, zbalili veci a mali sme voľno až do obeda. Po obede sme sa rozlúčili so všetkými a cestovali sme domov na Slovensko. Keď budete mať možnosť ísť do Debrecenu, neváhajte a choďte. Je to vynikajúci výlet a veľa zážitkov.

Lenka Uličná

3.D

ZA RODÁKMI PO EURÓPE

Som členkou zboru IMPRO (tento názov vznikol na základe toho, že stále pred vystúpením robíme všetko na poslednú chvíľu a na vystúpení improvizujeme), ktorý navštevujem vyše dvoch rokov. Tento zbor je u saleziánov na Košickej Kalvárii. Seleziáni sú kňazi a rehoľníci, ktorí sa venujú nám mladým. V zbore sme celkom dobrý kolektív. Chodíme po Slovensku a spievame väčšinou na bohoslužbách. V máji tohto roku sme sa rozhodli, že si nacvičíme okrem spevu aj ľudové piesne, tance a pôjdeme sa ukázať a vyšantiť do Švajčiarska a Nemecka. Tak sme začali cvičiť. Nacvičovali sme 3x do týždňa, šlo nám to celkom dobre.

Choreografiu sme sa naučili rýchlo bez problémov. Zájazd bol vybavený na október a keď nastal deň D, bolo to 21.10.2004, nasadli sme do autobusu a šli sme. Cesta autobusom bola dlhá. Išli sme od 13.00 celú noc, a na určené miesto sme došli o 15.00 (nasledujúceho dňa). Boli sme vo viacerých mestách, každý deň sme mali vystúpenie pred iným obecenstvom, ktoré bolo perfektné a vďaka nemu bola dobrá atmosféra, a preto sme sa medzi týmito ľuďmi cítili dobre. Vystúpenie nám vybavovali tí, ktorí predtým žili na Slovensku. Boli sme napríklad v Zurichu, Bonne, Raperrswile, Bazilei, Ženeve, ale aj iných mestách Švajčiarska a Nemecka. Sú tam veľmi milý a dobrosrdeční ľudia. Vďaka nim sme si zarobili peniažky, ktoré sme potom použili v Nemecku v zábavnom parku – Phantaielande, kde bolo naozaj „super“. Veľmi sa mi tam páčilo a bola som uchvátená ľuďmi, ktorí tam žijú. Vo Švajčiarsku a Nemecku sme sa väčšinou stretávali so Slovákmi, ktorí emigrovali alebo odišli do zahraničia za prácou. Po každom vystúpení sme mali prichystané pochúťky, či už niečo na pitie alebo na jedenie. Naše vystúpenia sa im veľmi páčili, domov sme si doniesli perfektné zážitky a úžasný pocit, že sme urobili radosť ľuďom, ktorým chýba ich rodná zem – Slovensko.

Jana TIMKOVÁ

2.C

Čo tvoria a nad čím rozmýšľajú

naši spolužiaci

na vyučovacích hodinách

Imatrikulácia

Minulý školský rok ubehol ako voda. Pamätám si veľmi dobre, ako som sa na začiatku bála slávnosti – IMATRIKULÁCIA.

Veľmi som sa bála, vlastne som viac- menej bola z toho všetkého strémovaná. Strašili ma otázky charakteru: čo si obliecť, s kým prísť, ako sa tam správať....Ale myslím si, že tieto veci strašia nemá čerstvých prvákov a prváčok...

Tento rok som už druháčka. Je pätnásteho októbra. Neúprosne sa blíži tohtoročná imatrikulačná slávnosť, ale tento rok program vymýšľame my, starší , my druháci. O veľmi veľa zákerných programoch pre nových prvákov som už počula. Ale nebojte sa, zatiaľ ešte nie na našej škole. Napríklad, minulý rok na ,,Watsonovej“ škole rozbíjali novým prvákom na hlavách vajcia a potom na nich hádzali perie... A toho som sa aj ja bála. Že nám také niečo aj na našej ,,imatrikulačke“ vyvedú. Ale našťastie to skončilo dobre. Nič také sa chvalabohu neudialo. Však by to aj vyzeralo...Každý slušne vyobliekaný...Radšej si to ani nechcem predstaviť. Ale aj tak tam bola ,,sranda“. Najviac, čo sme také šialené museli urobiť, bolo, že keď sme prisahali ,,slávnostne“, tak sme , takpovediac, skoro ležali na zemi. S maticami na krku. No a potom už začala zábavná časť. Vkuse sme tancovali, bola aj tombola a všetko , čo k tomu patrí. Akurát, že sa nám imatrikulácia skončila skôr, ako sa mala, pretože sa počas slávnosti nejakí ,,exoti“ pobili. Tak sa naša slávnosť trocha smutne skončila. Ale to nič. Tento rok si to všetci užijeme najmenej dvojnásobne... A to je asi všetko, čo k tomu dodať. Dúfam, že tohtoročné imatrikulácie dopadnú dobre...

Barbora Lippártová

2.D

Môj zážitok z prázdnin

Na konci minulého ročníka sme na poslednej hodine ADK písali, čo by sme chceli prežiť alebo robiť cez prázdniny. Preto mi napadlo dnes napísať, ako to vlastne bolo.

Najprv by som vám mala priblížiť minuloročný text. Aspoň zbežne. Písala som, že by som sa chcela dostať do Ameriky za tetou, potom na dovolenku k moru a ešte pár takých pravých letných aktivít zažiť, kým začne škola. Tá Amerika mi cez prázdniny nevyšla, ale to mi až tak neprekážalo, pretože, pravdupovediac, nemám ju až tak veľmi v láske. Ale pozrieť sa tam som chcela. No možno na budúci rok. Kto vie? Ale zase tá dovolenka pri mori mi vyšla. Hneď po škole ma rodičia a, samozrejme, aj môjho brata prekvapili. A veľmi milo. Vybavili totiž dovolenku v Bulharsku. Veľmi sme sa na to tešili.

Užili sme si tam nádherné dva týždne. Naozaj, bola to dovolenka mojich predstáv. Bolo tam všetko: more, zábava, noví priatelia, no a veľmi veľa iných , zaujímavých vecí. Bulharsko som si proste ,,užila“. Plávala som v mori, navštívili sme AQUAPARK v Slnečnom pobreží, lietala som na (alebo s) padáku... Večer som išla s novými priateľmi do MESSALINY- bola to najväčšia diskotéka. Bola tam proste zábava. Najmä, keď moji noví priatelia neboli Slováci, ale Macedónčania, nezostávalo nám nič iné ako rozprávať sa anglicky. Pre mňa to neznamenalo veľký problém, ale jednému z nich hej. Poviem vám, bolo to hrozne zábavné, keď začal rozprávať. On mal taký zvláštny akcent. Ale po pol hodine ho už každý chápal. Proste sme na to potrebovali viac času, pretože on hrozne komolil slová. To bol asi najväčší problém. Ale ináč, hovorím, bola s nimi úžasná ,,sranda“. Po dvoch týždňoch sa nám z dovolenky ťažko odchádzalo. Najmä mne, pretože som sa musela rozlúčiť s ,,kamošmi“ a to bolo, no trochu sentimentálne. Ale prežili sme to a teraz sme už doma a spomíname na krásne zážitky.

Proste prázdniny som mala úžasné, akurát na konci boli trošku smutné. Posledný týždeň som strávila s mojím, dá sa povedať veľmi, veľmi dobrým priateľom a s jeho najlepším kamarátom. Boli sme každý deň spolu, pretože vtedy, keď nám mala začať škola, on mal ísť na vojenčinu. Tak sme sa s ním , takpovediac , lúčili. Ten týždeň sme sa poriadne vybláznili. Aj som si narobila dosť ,,prúserov“. Bolo to v stredu, keď som za nimi prišla do Rokoka s tým, že som mala prísť domov o ôsmej, ale tak sa nám to nejako pretiahlo, že sme ku mne dorazili o pol tretej. Tak sme sa bavili, že nám čas skoro ubehol. Ani sme si to nevšimli. Mala som jedno šťastie, že moji rodičia zaspali. No ale predsa len sa stala mála chybička. Zabudla som si kľúče a nevedela som sa dostať domov. Nakoniec ma zachránil brat a hodil mi kľúče. Potom sme s Marekom ešte ostali chvíľu von a dohodli sme sa na nasledujúci deň, že sa stretneme. A tu bol ten háčik. Na druhý deň mal môj brat oslavu narodenín a potom ma mamka nechcela pustiť nikam. Bola som hrozne smutná, ale nakoniec mi to u nej babka vyžehlila a vybavila mi, aby som mohla ísť. Bola som jej za to vďačná a odišla som. S Marekom sme sa rozlúčili a o desiatej som už bola doma. Mamka bola rada, že som dodržala slovo, a tým som si to u nej vlastne vyžehlila.

A potom už nastal druhý september. Začala sa zasa nová etapa - škola.

Každý už išiel vlastnou cestou. A teraz , dnes sedím tu v škole, mám hodinu strojopisu a práve dopisujem moje zážitky z prázdnin. Každý už dopísal a moji spolusediaci mi už nadávajú, aby som už aj ja skončila. Ale oni nenapísali toľko, pretože odpisovali z knihy. Dobre ja už radšej skončím, lebo už mi nedovolia písať...

Barbora Lippártová

2.D

Prázdniny

Dlho očakávané prázdniny sa začali aj skončili. Je to tak. Sedím, sedím a píšem prácu na tému prázdniny. Prázdniny začali a ja som nevedel, čo s nimi, tak som ,,vypadol“ na stredné Slovensko. Býval som u svojho brata, ktorý mi ponúkol prácu v krčme. Prácu som prijal. Denno denne som čapoval toľko alkoholu, že sa mi úplne zhnusil. Bola to práca ako každá iná, nebola ľahká ani ťažká. Človek by ani nepovedal, koľko poetiky objaví v malej dedinskej krčmičke. Bolo to také ,,poetické“, lebo na niektorých zákazníkoch bolo vidno, ako svojou delirickou povahou trápili svoje rodiny, a nachádzali nádej v beznádeji. Tajne chodili už hneď ráno na svoj obľúbený prídel- 2dl ostrého alkoholu, ešte keď ich manželky, deti, skrátka najbližší a najmilší sladko spali a tajne dúfali, že ich otec rodiny, manžel a stratený ideál nájde svoju cestu, cestu k dobrému. Vedel by som o tom písať veľa snov, viet a zaujímavých prác, ale je toho plno. Po dôkladnej cenzúre, ktorá bola vykonaná z dôvodu jasného – školská práca - by som už asi nemal písať nič. Ďalší mesiac som mal depresie z tohto mesta a z príchodu do neho. Sloboda mi skončila a ja som bol už doma. Celý mesiac som premárnil flákaním a rozbíjaním výplaty, teda toho, čo mi z nej ostalo. Prázdniny sa skončili a ja znovu sedím vo svojej viac než milovanej škole. Ach, prázdniny, krásny to predmet ten strojopis. Škola stále to isté stereo, tí istí ľudia a tie isté problémy. Tie isté slohy, tie isté povinnosti a tie isté ospalé oči každé, každučičké ráno. Škola má veľkú nevýhodu, pretože stále núti ľudí pracovať práve na tom, na čo nemajú chuť presne vtedy, keď na to nemajú náladu. Napríklad teraz na strojopise nám zadali úlohu napísať o prázdninách, človek by aj napísal niečo duchaplné, ale nemá chuť a skončí to tým, že napíše podobné ,,dristy“ ako ja. Takže zhrnutie: Prázdniny o.k, škola k.o

Ján Obyšovský

2.D

Dnešný deň bol lepší, krajší

ako včerajší, dlhší, omamný.

Fúkal vietor, stromy sa kolísali,

nadával som na svet, až mi slzy tiekli.

Dnes bolo lepšie, teplo mi bolo,

nadával som aj tak, lebo mi zle prišlo.

Nemusím vedieť, ako bude zajtra,

vstanem a nahnevám sa.

Všade akoby padám z mosta

do mora, kde je smola.

Zaborím sa do nej a zadusím sa.

Nie je všetko tak, jako to vyzerá.

Hodnota je v nás a nie vo vreckách

Mnohí ju strácame, na pôvod pozeráme.

Farba vlasov, výška, krivka…

Záleží nám na tom, klamať sa nebudeme.

Každý chce tie najlepšie věci,

aj tí, čo nemajú ani na keksy.

Máme sa zmeniť? Hanbiť sa za to?

Je to problém? Veď nemôžeme za to.

Nechajme to tak a obchádzajme to.

Rozmýšľam nad zmyslom tohto sveta,

či bdieme, spíme, točíme sa.

Viem iba tak málo,

asi neprídem na to.

Možno je to v ľuďoch.

Ľudia sú výnimočné tvory …

Vyzerajú čudne ak otvoríte oči.

Rozmýšľame, vymýšľame, lietať vieme aj klameme.

Vedieť všetko nebudeme,

spoločne sa k tomu priblížime,

každý chce byť dobrý aspoň v jednej veci –

skákať na jednej nohe

či vytvárať stroje.

Niekedy sa bojíme,

na život si siahneme,

nesmrteľnými sa staneme,

ak v pamäti ostaneme.

Spomínať na nás budú,

ak o nás vedieť budú.

Hlboké stopy zanecháme,

pretože zmysel nepoznáme.

Vytvoríme si ho sami,

a dúfame, že je správny.

Šiel som v noci po dlhej chodbe,

zacítil som pach,

stratil som zrak.

Bol to ostrý smrad,

Ktorý mi vyrazil aj hmat.

Chcel som sa niekam hodiť

a strachu sa zbaviť.

Po chvíli sa mi zrak vrátil,

hmat tiež.

Zbadal som niečo sivé,

bol to smiech.

Domov som sa dostal,

tam nikoho niet.

Dám si obed a pôjdem preč,

poviem zbohom?

Netreba, ešte mi zoberú z obeda.

Napíšem list?

Netreba, skritizujú pravopis.

Idem preč, uvidím,

ak budem mať šťatie,

zablúdim.

Radomír Timko

2.A

Ako vycestovať a „zarobiť“.

Agentúre, ktorá nám sprostredkovala robotu v Grécku, sme zaplatili 10 000 Sk, z čoho 7 000 Sk bolo za cestu a 3 000 Sk bol poplatok agentúre za sprostredkovanie práce. Dokopy sme boli siedmi nadšenci, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy sa začne pracovať. Majiteľ agentúry nm v deň odchodu povedal, že už máme dosť veľký časový sklz, a preto budeme pracovnú zmluvu podpisovať, až keď budeme na mieste, lebo nás tam vraj už čakajú. Po nekonečnom 36 – hodinovom cestovaní sme konečne dorazili do gréckeho mesta Vartha. V tomto malom mestečku sme mali byť ubytovaní u Slovenky, ktorá pre nás vraj našla robotu, a s ktorou aj podpíšeme pracovnú zmluvu. Po tejto úmornej ceste sme boli radi, keď nám ukázali, kde sú postele a my sme úplne zabudli na to, že máme podpísať nejaké pracovné zmluvy. Ale hneď ráno, ako sme všetci povstávali, tak sme išli za tou Slovenkou, aby nám dala podpísať naše pracovné zmluvy. Ha! Lenže ona sa na nás iba začudovane pozrela a s iróniou v hlase nám oznámila, že sme tu zamestnaní načierno, rovnako ako aj ona. A vtedy sme sa dostali do prvého problému pretože zatiaľ čo my sme v noci spali, majiteľ agentúry to využi na to, aby sa odtiaľ čo najskôr vytratil. V tomto gréckom mestečku sme strávili asi tri týždne, z ktorých sme pracovali asi štyri dni a všetok náš zárobok išiel na zaplatenie nájmu, vody, elektriny a jedla. Takže peniaze, ktoré nám ešte ostávali boli vlastne tie, ktoré sme s doniesli z domu ako vreckové. Všetci sme boli zúfalí a nevedeli sme, čo máme robiť, keď sme si zrazu spomenuli, že máme kontakt na Slováka, ktorý potrebuje ľudí na robotu do Talianska. A tak sme dali dokopy všetky naše peniaze a minuli sme ich na cestu do Talianska. Potrebovali sme sa dostať do mesta, ktoré sa nazývalo Incoronata a celá cesta z Grécka až do Talianska nás stála asi 70 EURO, čo je v prepočte približne 3 000 Sk. Všetky naše nádeje sme vkladali do toho, že tam si zarobíme aspoň nejakú tú tisícovku, ale keď nám Slovák ukázal, kde máme bývať, čo budeme robiť a koľko nám dá na hodinu, tak sme hneď vedeli, že sme mali ísť radšej domov a nie sem. Lenže teraz sme už nemali peniaze na to, aby sme sa dostali späť na Slovensko a tak neostávalo nič iné ako si tie peniaze zarobiť. Neviete si ani predstaviť, čo to je vytrhávať burinu na poli, keď na vás praží 50 – stupňové slnko. A my sme takto pracovali desať hodín denne. Zo začiatku nás to aj celkom bavilo, až kým s nami nezačali pracovať Poliaci, ktorí mali za tú istú robotu, na tom istom poli od 7 EURO vyššie. Toto bola pre nás ďalšia a posledná krutá rana osudu, ktorú sme dokázali zvládnuť. Ale pracovali sme ďalej, pretože sme ešte vždy nemali peniaze na cestu domov. Pracovali sme aj napriek tomu, že sme dva dni nejedli, pretože náš zamestnávateľ nám nedoniesol potraviny, ktoré sme mu dali kúpiť. Zhruba po mesiaci a jednom týždni tejto úmornej a veľmi namáhavej práce sme požiadali Slováka, aby nám vyplatil naše peniaze, ktoré sme si tu vyrobili a predstavte si, že nám až vtedy povedal, že si strháva 90 EURO za sprostredkovanie roboty a ďalších 88 EURO za cestu domov, ktorú žiaľbohu, nevedel zabezpečiť. Takže z našich vyrobených asi 400 EURO nám nakoniec vyplatil približne jednu štvrtinu. Z týchto peňazí sme si ešte museli zaplatiť cestu domov, ktorú sme si nakoniec zabezpečovali sami. Táto cesta nás stála ďalších 80 EURO a trvala nám asi 5 dní.

A výsledok tohto všetkého. Asi po dvoch mesiacoch zničujúcej práce sme si domov doniesli symbolických 20 centov, čo je v prepočte asi 8 slovenských korún.

Kristýna CIFRÁKOVÁ

4.E

Strojárske dni

V dňoch od 18. do 22. októbra sa na pôde našej školy konali strojárske dni. Ide o súťaže s rôznych oblastí, ktoré sú pomenované: Kufor, Páli vám to?, Koleso šťastia, Ekonomika a mnoho iných. Týchto súťaží sa mohli zúčastniť všetci žiaci od prvého po štvrtý ročník, okrem pár výnimiek kde sa mohli zúčastniť žiaci len určitých ročníkov. Rozhodol som sa vám priblížiť, ako to vyzeralo na niektorých týchto súťažiach a ponúknuť aj rozhovor s ich víťazmi.

Prvá hra, o ktorej som sa rozhodol napísať a tak trochu objasniť, čo sa dialo, sa volá: „Páli vám to?“ Na začiatku tejto hry sa žiaci rozdelili do skupín po štyroch. Každá skupina si určila svojho zástupcu. Hra pozostávala z troch kôl, z čoho tretie kolo bolo finálové. Každá skupina si vybrala obálku, v ktorej boli napísané slovíčka na hádanie. O slove boli povedané iba základné informácie a z koľkých písmen sa slovo skladá. Bolo daných desať slovíčok, ktoré sa mali uhádnuť v stanovenom časovom limite. V prípade, že skupina nevedela prísť na slovíčko, mohli poprosiť o písmenko. Jedno písmenko sa rovnalo jednému bodu, takže ak sa tak stalo, jeden bod z celej hodnoty slova sa zobral. Na tomto základe sa stavalo aj v druhom kole, ale tu sa nehádali iba slovíčka, práve naopak, hádali sa príslovia.

Do tretieho kola sa dostala iba jedna skupina. V tomto kole už neplatila spolupráca, ale každý bojoval sám za seba. Dalo by sa povedať, že sa schválne narušila jednota tímu. Tu to prebiehalo tak ako v prvom kole. Napokon vyšiel víťaz.

Meno nášho víťaza: Evka Dubajová.

Ktorú triedu si zastupovala?

Zastupoval som 3.C.

Čo sa ti na tejto súťaži páčilo?

Tak najviac sa mi páčilo to rozhádzanie vo finále.

Čo sa ti naopak nepáčilo, alebo čo by si zmenila?

Dala by som viac kôl.

Tvoj pocit z víťazstva?

Prišla som sem vyhrať, ale nemyslela som, že to všetci vezmú tak vážne.

Si súťaživý typ?

Áno veľmi.

Myslela si si, že vyhráš?

Áno sebavedomie mi nechýba.

Len pre zaujímavosť... Prvá cena v tejto súťaži bola tristokorunová poukážka.

Druhá súťaž, ktorá sa konala mala názov Kufor. V tejto hre šlo o hádanie slovíčok premietaných na platne. Aby ste to nejak pochopili: boli zostavené dvojice z ktorých jeden nevidel na slovíčko, čiže bol otočený. Mali ste vidieť to divadlo, čo tam bolo, ale späť k súťaži. Jeden z dvojice na slovo videl a mal ho podať v slovnej forme, avšak mal slovo vysvetliť bez toho, aby povedal samotné slovíčko, alebo použil jemu podobné. Len príklad, ktorý som si zapamätal: slovo: VOJNA. Vysvetlenie: „Keď ťa zbijem, čo je medzi nami?“ Reakcia prítomných žiakov bol samozrejme výbuch smiechu, a tak to vyzeralo na našich Strojárských dňoch. A ku koncu... krátky rozhovor s víťazmi: naši víťazi majú korene z 1:D a ich mená sú Veronika Vašková a Jozef Cerula.

Ako sa vám páčila hra?

Veľmi super, bolo kopec srandy.

Čo sa vám nepáčilo?

Bolo tam trocha veľa ľudí, a to tak trochu rušilo.

Chceli by ste, aby sa takéto niečo organizovalo aj nabudúce?

Jasné, že áno.

Čakali ste, že vyhráte?

Vôbec nie, ale čo už, sme radi a triednej profesorke sme aspoň trochu urobili radosť.

Vladislav Tóth

1:E

LABYRINT

je bludisko, spleť chodieb (napr. v našej škole), ale je to názov nášho školského časopisu.

Založený bol v jeden z novodobých pamätných dni – 17. november 1989 na pôde literárneho krúžku, ktorý mal vtedy troch členov. Dátum vzniku LABYRINTU je náhoda – jednoducho si členovia krúžu na čele s PhDr. Gabrielou Rakúsovou v ten deň povedali, že hlavnou náplňou ich práce bude vydávanie časopisu. Pri jeho zrode okrem G. Rakúsovej boli študenti Andrej Krištofčík a Radovan Kudláč, šikovní v písaní, kreslení i rozprávaní a k nim čoskoro pribudli ďalší dvaja – Stanislav Mlynár a Rastislav Plaskura, výborní výtvarníci, ktorí neskôr úspešne ukončili vysokoškolské štúdium dizajnu.

Redakčná rada Labyrintu mala spočiatku priam veľkolepé plány, ktoré však začali zlyhávať pre finančný materiálny nedostatok. Časopis má iba (už?) pätnásť rokov, ale v jeho začiatkoch sa nedalo v školských podmienkach ani snívať o tom, aby sme mohli príspevky prepisovať na počítači (používali sme klasický písací stroj) a aby nám Labyrint mal kto tlačiť. Bolo i tak, že sa strany prepisovali cez kopírovací papier (indigo). Tento „textový nedostatok“ vyvážili veľmi dobré ilustrácie študentov – členov redakčnej rady a odvážne, nápadité a literárne šikovné príspevky prvých redaktorov a postupne i iných dobrovoľných prispievateľov. Podmienky vydávania Labyrintu sa trochu zlepšovali:

Časopis dostal dvakrát finančnú podporu od združenia rodičov našej školy, trikrát bol vytlačený sponzorsky (tu si nemožno nespomenúť na veľmi šikovnú redaktorku z druhej polovice 90. rokov – Janu Korečkovú), raz dostal od Nadácie otvorenej spoločnosti na podporu kultúrnych aktivít grant a veľmi mu pomáhala a pomáha Ing. Hana Hospodárová, ktorá ho takmer celé tie roky tlačí na kopírovacom stroji.

Kým v prvých rokoch vychádzal (hoci za sťažených podmienok) štyrikrát za školský rok, v súčasnosti vychádzajú dve čísla. Tento zdanlivý pomer je spôsobený slabou, ba takmer nijakou aktivitou súčasných študentov školy, hoci medzi nimi je nemálo literárnych i výtvarných talentov.

V roku 1991 sme pri časopise založili rovnomennú edíciu Labyrint, v ktorej doteraz vyšli štyri publikácie – Tomáš Beličák : Raz kráľom... 1992 (básnická zbierka), Vladimíra Rožeková : Z hĺbky duše. 1999 (básnická zbierka), Kristýna Cifráková : Páči sa ti, chlapče v škole? 2004 (beletrizovaný životopis zakladateľa a prvého riaditeľa našej školy), Jozef Makara : Punkové albumy. 2004 (recenzie punkových skupín a ich CD).

Náš školský časopis Labyrint získal v roku 1992 v celoslovenskej súťaži stredoškolských časopisov čestné uznanie, v roku 1999 bol spropagovaný hodinovou reláciou v Slovenskom rozhlase a ocenenie získal aj od Slovenského syndikátu novinárov.

Redakčná rada sa (okrem šéfredaktorky) takmer každoročne menila, čo zákonite vyplýva z odchodu štvrtkov a príchodu prvákov (potenciálnych členov redakcie Labyrint).

Labyrint vychádza nepretržite 15 rokov a chcel by tu byť aj naďalej.

K tomu však potrebuje štedrosť priaznivcov, aktivitu talentov z radov študentov a zdĺhavú, náročnú činnosť redakčnej rady. Želáme spolu nášmu školskému časopisu trvanie a úspechy, lebo už teraz je súčasťou histórie našej vyše 130 – ročnej školy.

PhDr. Gabriela RAKÚSOVÁ

Životné jubileum

4. november

Mgr. Zuzana FUTOVÁ

Labyrint osobne blahoželá!

LABYRINT – časopis SPŠ strojníckej v Košiciach

- založený 17. novembra 1989

Toto číslo vyšlo v novembri 2004

Zostavili: PhDr. Gabriela RAKÚSOVÁ a Kristýna CIFRÁKOVÁ

Obálka a technická spolupráca: Kristýna CIFRÁKOVÁ, Tomáš BAREJ

Ing. Bernarda KOVALČINOVÁ

Ilustrácie: Janka SABADKOVÁ a Kristýna CIFRÁKOVÁ

Tlač: Ing. Hana HOSPODÁROVÁ

Zredigovala: PhDr. Gabriela RAKÚSOVÁ